15 novembra, 2011

Výzva pre všetkých Hammond "fachmanov"


Naši analógový miláčikovia sú síce skvelé a veľmi kvalitne skonštruované nástroje, no z času na čas potrebujú aj oni dobrého doktora... Možno práve tónový generátor, klávesové kontakty, predzosilňovač, skener, tiahla a všetko ostatné, čo k Hammondu patrí (napr. Leslie bednička) nie je pre vás veľká neznáma. Ak teda vaše znalosti a zručnosti vedia pomôcť našim chorým miláčikom, neváhajte a dajte nám o sebe vedieť.


Majiteľov nástrojov Hammond v našich zemepisných šírkach nie je veľa, o to je celá situácia zložitejšia a ťažšia. Kvalitný a kvalifikovaný servis by sa u nás sotva uživil, no napriek tejto neutešenej situácii spoločné veríme, že šikovní ľudia jestvujú aj u nás...

Veľka vďaka za všetky vaše tipy, námety a príspevky!
Foto: adamb_2006

02 februára, 2010

Koľko nás je???


Asi každý z nás už rozmýšľal o tom, koľko užívateľov značky Hammond je v našich zemepisných šírkach... Však? :-) Práve preto by som rád vyzval každého z vás, nech nám niečo prezradí o svojom klávesovom kráľovstve. Stačí si nájsť len chvíľku a vyplniť pár riadkov podľa nasledovného kľúča.


Pod článkom nájdete nasledovnú linku – "Zverejnenie komentára" (resp. počet komentárov). Po kliku sa otvorí okno, kde zadáte svoj komentár – meno / typ nástroja / typ Leslie / názov kapely / lokalita / ďalšie informácie. Potom nasleduje políčko – "Názov/URL", kde môžete zadať opäť svoje meno (prezývku). Teraz už len vyplnený formulár odošlete na blog Hammond-mania.

Do ankety sa samozrejme môžu zapojiť aj majitelia Hammond klonov (Korg, Nord, Voce, Pari.e, KeyB a pod.) Aby som Vám uľahčil prácu, zodpoviem na dané otázky ako prvý :-D

Dúfam, že ste na výsledky ankety zvedaví rovnako ako ja...

Hobitko

27 augusta, 2009

Zdravas Hammond


Nice, Emerson Lake & Palmer (a Marián Varga)
V roku 1968 sa u mňa radikálne zmenili hudobné preferencie. Zoznámil som sa s Mariánom Vargom, stal som sa členom Prúdov a po očarení gitarou a hudbou viac-menej orientovanou na blues sa v mojom živote objavil nový pojem - klávesy. Presnejšie organ.

Marián Varga pod dozorom V. I. L.

Okolo organu sa točilo oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Veľmi veľa vzdelaných muzikantov boli klaviristi, len klavír neplatil za veľmi bigbítový nástroj a okrem toho sa nedal dobre ozvučovať. Už pri formovaní skupiny Soulmen sme neustále poškuľovali a snívali o niečom, čo sa podobá na organ. Východiskom sa zdal byť akýsi východonemecký nástroj, tuším organ značky Matador. U nás sa tiež niečo vyrábalo, volalo sa to Jonika, ale tieto klávesy boli jednak drahé, a hlavne ich v obchodoch akosi nebolo. Vtedy nám dobre padlo, že naši noví hrdinovia - Cream - nemajú klávesy, a tak definitívna podoba našej kapely bez organu sa stala aj východiskom z núdze. Dežo Ursiny sa však predstavy o klávesoch nevzdal a po úspechu Soulmen na Prvom bigbeatovom festivale v Prahe v roku 1967 sa nezúčastnil druhého s odôvodnením, že jeho nová kapela nezohnala organ. Snažili sme sa nevidieť, teda nepočuť, že tieto nástroje mali väčšinou nevalný zvuk, dosť bzučali ako včely v úli, a tak sa pre ne vžila prezývka včelíny. Vo svete sa však používal nástroj, ktorý znel o dve triedy lepšie ako tie tunajšie – Hammond organ. Božský zvuk. Vlastne celá paleta zvukov, takých rôznych, a predsa jasne identifikovateľných a typických. Dalo sa ho počuť na mnohých nahrávkach, okrem jazzových hráčov ako Jimmy Smith ho používali aj naši hrdinovia, Spencer Davis Group, Manfred Mann, alebo americky znejúca britská skupina Procol Harum. Nik poriadne nevedel, v čom to vlastne spočíva a čím sa dosahuje ten skvelý zvuk. Vedeli a videli sme akurát, že ostatné, teda tie východoeurópske organy, nemajú nárok. Dajte nám Hammond a dobyjeme svet. Kanálmi, ktorými Hammondy pritiekli k nám, sa nakoniec stali baroví muzikanti, známe „slovenské exportné orchestre". Tí mládenci vonku zarobili a nakúpili si dobré nástroje, gitary, aparatúry a klávesy. Išlo len o to, ako sa k nim dostať, teda kúpiť ich. V našom prípade to vyriešilo Divadelné štúdio, ktoré nás vtedy zastrešovalo a od istého chlapíka kúpilo Hammond organ za tučných 150 000. Bol krásny, v dreve, masívne vyhotovený, plný všelijakých tajomných ovládacích páčok a tlačidiel. Princíp tvorby tónu mi pripadal ako sci-fi. Veď sa tam krúti motor a zvuk vyrábajú vlnité kolieska na sústave osiek, na každý tón jedno, a každé koliesko, predstavujúce jednu sínusovku, sníma jeden malý elektromagnetický snímač, podobne ako strunu na elektrickej gitare.

Hammond L-100

Len ten výsledný zvuk sa nám na tom našom akosi nepozdával. Taký nemastný-neslaný, tichý, ako dajaké lepšie harmónium. Akurát výborne znejú také tie kostolné zvuky. To predsa nie je možné, veď na tých zahraničných nahrávkach to hrá ako hrom. Čakalo nás zistenie, že samotný Hammond je jedna vec, a Leslie je druhá. Bez Leslie to nie je jednoucho ono. Čo to vlastne je? Na obrázkoch bývalo vidno pri organistoch akési drevené čudo. Ďalší mechanický vynález, je v tom zosilňovač a reproduktory, z ktorých jeden hrá do akéhosi otáčajúceho sa bubna, druhý zas do rotujúceho zvukovodu, všetko sa to točí proti sebe, podľa potreby pomaly, či rýchlo, všetko sa to nakoniec melie v drevenej bedni a von vychádza cez také škáry, a tak človek ani nevie, odkiaľ vlastne ten zvuk prichádza, ale znie to nad očakávanie výborne. Ktorá otvorená hlava to vlastne vymyslela? Iba škoda, že to Leslie stojí ďalší majlant. Náš zriaďovateľ pomohol, Leslie kúpil, ale chvíľu to trvalo, a tak zatiaľ sme mali k dispozícii len ten organ. Použili sme ho už na pesničkách pre Zvonky, preto tam organ znie ináč, ako bývalo v tých časoch zvykom. A vlastne tam asi vzniklo, prečo Marián Varga tak rád ťahal z Hammondu úplne iné zvuky ako ktorýkoľvek iný organista.

V tomto stave nás zastihol druhý beatový festival v Prahe, na ktorý sme išli ako ťažkí favoriti (máme Hammond, sme králi). Tam kdesi sa mi dostal do rúk plagátik, taká A4 s obrázkom akéhosi vlasatého tria a nápisom „1968 - year of The Nice". No čo, nejakí Angličania, a ktosi tam tvrdil, že ten ich klávesák je na organ niečo ako Hendrix na gitaru. Tak uvidíme.

Keith Emerson

Aby som to nenaťahoval, dali nám napapať. Keith Emerson síce pritiahol na tento koncert požičaný organ, model o číslo menší ako ten náš, ale dve bedne Leslie, ktoré živil z jedného Marshalla a na rozdiel od Mariána veľmi dobre vedel, čo sa dá z Hammonda vyťažiť. Hral po stojačky a Marián zmizol v šatni s poznámkou, že to nemôže fungovať, lebo hrať po stojačky je fyziologicky nedobré. A tak ho vôbec nepočúval. Mali sme všetci mizernú náladu, lebo sa nám vystúpenie vôbec nepodarilo, tlač (múdry Štefan Anderko) neskôr skonštatovala, že Prúdy hrajú muziku, ktorá nikoho nezaujíma. A v Prahe zúril blues, bodovali naši kamaráti Blues Five s Augerovou verziou A Day In The Life. V Prahe však nepočuli Briana Augera, a tak si mysleli, že ide o vlastné aranžmán. Tak sme sa teda namrzení potulovali po Lucerne, čakali na Nice a niektorí mali dosť vypité.

Nice spustili a všetkým muselo byť jasné, že všetko, čo zaznelo v ten večer, bolo zbytočné a že sa musíme ešte trochu učiť, ako sa to robí. Hrali Ameriku, Rondo, Sibelia a čo ja viem čo ešte, Lee Jackson spoza basy spieval a bubeník Brian Davidson hral presne, ako majú hrať dobrí britskí bubeníci.

Emerson zrazu začal trochu besnieť, ukázal, ako sa dá s Hammondom zavýjať, ako sa dajú vyťažiť všelijaké zvuky z organového pružinového hallu, šúchal s ním po podlahe, zapichoval do klávesnice nože, potom si ho zvalil na nohy a stále hral, publikum počúvalo bez dychu s otvorenými hubami a ja som mal pocit, že sa asi ešte treba niečomu priučiť.

Po návrate domov som rýchlo začal zisťovať všetko, čo sa dalo o Nice. A zistil som, že už majú na konte dve LP, že boli pôvodne kvarteto s gitaristom Davidom O'Listom. Prvá LP The Thoughts of Emerlist Davjack obsahovala Ameriku a Rondo. Amerika znamená slávnu pesničku z West Side Story v podaní Nice obohatenú o citáty z Dvořákovej Novosvetskej symfónie a Rondo pôvodne hral v 9/8 takte Dave Brubeck ako Blue Rondo a la Turk. Na všetkých nahrávkach jasne kraľoval Emersonov organ. Gitara mi nevadila, ale nevadilo mi, keď neskôr zmizla a Nice ostali traja.

Druhá LP Nice, Ars Longa Vita Brevis, patrí medzi skvosty rockovej muziky. Pre mňa je to etalón Classical Rocku. Sú na nej dve excelentné transkripcie (či transformácie, ako vravieval Marián) a síce intermezzo zo Sibeliovej suity Karelia a hlavne Bachov Brandenburský koncert č. 3 aj s podporou orchestra. Tuto sa objavil big-beat v nezvyklo kultivovanej a mierne ušľachtilejšej podobe, ako bývalo zvykom. Gitara – tá sa stratila. Vôbec sa nečudujem, že sa organ nadlho stal aj mojím favorizovaným nástrojom (okrem basy, samozrejme).

Zdá sa mi, že presne tuto našiel Marián Varga svoju spriaznenú dušu. Nie vzor, ktorý by mal kopírovať, lebo to nikdy nepotreboval. Skôr pokročilejšieho kolegu alebo potvrdenie, že týmto smerom sa dá ísť. Vtedy sme sa nezaoberali úvahami, ako dlho to vlastne vydrží. Nakoniec každý potrebuje svoj vzor, ale Marián ho dovtedy jednoducho nemal. Na novinársku otázku, ktorý organista sa mu najviac páči, vari pred rokom odpovedal, že Manfred. Ale tam to nebolo. Nijako mu neimponoval John Lord ani iné pokusy kapiel spájať rock s klasikou, lebo o tom to celé vtedy bolo. Slávnu LP Deep Purple s kráľovským filharmonickým orchestrom sme úprimne chceli prijať ako vážnu hodenú rukavicu, ale pri počúvaní sme pociťovali rozpaky a napokon sme sa zhodli, že to bolo vlastne jedno veľké trápenie.

Prúdy po našom odchode začali svoj vlastný život, ktorý trvá dodnes. My sme (s Mariánom) jednoznačne odskočili smerom, kde sa (on) mohol najlepšie uplatniť ako sólista a hviezda. Collegium Musicum. Preč s Hammelom. Preč s pesničkami. Ak môžu Nice, ideme na to aj my ako inštrumentálni hrdinovia. Väčšina sa aj podarila, ale to nie je téma tohto článku.

S veľkou zvedavosťou sme čakali na ďalšie platne od Nice. Ukázalo sa, že Ars Longa sa nedá len tak jednoducho prekonať. Ukazovalo sa, že sa Nice (alebo Emerson) uberajú zhruba dvoma smermi. Jeden smer boli ďalšie transkripcie (Čajkovskij), druhým, náročnejším, s neistým výsledkom, bolo skladať vlastné skladby oblečené do symfonického šatu. Tak vznikla suita Five Bridges, pod ktorú sa autorsky podpísal Emerson. Nemožno povedať, že by sa mi to nepáčilo, ale kládol som si otázku, či sa táto cesta nedá považovať za slepú koľaj. Čo ďalej? Vzniknú symfonické básne či celé bigbítové symfónie? Na Elegy sa objavila pre mňa trochu zbytočne patetická Čajkovského Patetická symfónia. Ďalej už sa asi dalo iba zbigbítovať Beethovenovu Osudovú, neviem.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Nice rozpadli a fanúšikovia čakali, čo sa stane, presnejšie, čo vymyslí Emerson. A vymyslel. Vznikla nová supergroup (o pravidlách pre vznik superskupiny som kedysi písal). Pravidlá tu boli splnené na 100%. Vzniklo trio Emerson, Lake a Palmer.

Emerson je už náš starý známy, zaujímavé boli osudy či preferencie ďalších dvoch kolegov. Greg Lake rozhodne nepatril medzi nové tváre. Pamätal som si ho zo skupiny King Crimson. Okrem basy hrá aj na gitaru a čo sa týka spevu, je Greg extra trieda.

Z kapely Crazy World Of Arthur Brown, či Atomic Rooster prišiel bubeník Carl Palmer.

Formulka platná z čias Nice ostala v platnosti, v repertoári sa objavujú naďalej transkripcie z druhého sveta, ale čím ďalej, tým viac sa presadzuje vlastná tvorba a zdalo sa mi, že si poslucháč ani neuvedomí, ktorá skladba je prevzatá (Bartók), a ktorá vlastná (Knife Edge). Skupina sa začala prezentovať agresívnejším zvukom a najmarkantnejší posun k lepšiemu sú inštrumentálne výkony Emersonových kolegov. Okrem toho sa objavil nový nástroj, a síce (Robert) Moog. Presnejšie Moogov syntetizér či syntezátor. A samozrejme - výzva pre klávesistov použiť ho vo svojej muzike. A tak prvé pokusy, pokiaľ boli prezentované takým dobrým hráčom ako Keith Emerson, rozhodne nepatria do kategórie rozpačitých. Títo chlapi jasne kráčali cestou, ktorú začali vyšliapavať Nice, a my (Collegium) v závese sme nemali prečo pochybovať, či je správna. ELP naštartovali éru veľkých rockových koncertov, keď sa kapela prezentovala komplet aj s pódiom a celou suitou trebárs aj na zelenej lúke. V západných médiách sme čítali, ako tie koncerty vyzerajú a závideli sme všetkým, čo to videli na vlastné oči.
Jedného dňa prišiel Marián s myšlienkou nacvičiť Musorgského Obrázky z výstavy. Je to pekná skladba, a tak sme sa do toho pustili. Kým sa však podarilo dopracovať sa k definitívnemu tvaru, zažili sme dosť hlúpe sklamanie. V obchodoch sa objavila LP ELP Pictures At An Exhition. A bolo. Ihneď sme prestali na našej verzii pracovať a vyhodili sme ju z repertoáru. Nikto by nám neveril, že sme to mali skoro hotové. Fakt je, že som akosi pozabudol na jedno interview v Melody Makeri, v ktorom mládenci tvrdili, že pripravujú tie Obrázky z výstavy. Ale kto mohol tušiť, že to príde tak rýchlo?

Ďalšie albumy ELP splnili očakávania. Tarkus milo potešil svojou zvukovou kvalitou a ukazovalo sa, že ELP stíhajú robiť svoju muziku aj bez pomoci klasiky. Emerson nič nestratil zo svojho majstrovstva a pekne to ukázal v siahodlhej klavírnej pasáži na druhej strane. Nedávno som počul kohosi nadávať na Jeremy Bender, ale myslím, že to patrí k životu takisto ako Ob-la-di ob-la-da alebo Yellow Submarine u Beatles.

Nasledovalo Trilogy, ktoré som nevlastnil.

Brain Salad Surgery som si osobne kúpil na zájazde Collegia v Paríži. Išiel som už naisto. Vedel som, že je to fantastická kapela a nepochyboval som, že je to vynikajúci album. Dnes sa mi zdá, že z neho poznám každú notu, poznám ho naspamäť asi lepšie ako Tarkusa.

Zlom nenastal ani tak u ELP ako u mňa. Akosi sa mi prestali bezvýhradne páčiť a nasledujúce Welcome Back My Friends To The Show That Never Ends som si akurát nahral na pásku a nekúpil to. Veď nemusím mať všetko. A okrem toho sa mi páčilo aj mnoho iných vecí. Veľa kapiel si v určitom štádiu svojej existencie dá načas s každým ďalším vydaním a aj intervaly u ELP sa začali predlžovať. Po dlhšom čase vyšli Works a o rok Love Beach, ale to ma dosť sklamalo. Nič nové. Nezaujímavé. K tomuto albumu sa mi nepodarilo nájsť cestu ani oveľa neskôr. Nuž, rozlúčkové albumy nemusia byť vždy najlepšie.

Kapela Emerson Lake & Palmer po búrlivých, výdatných rokoch úspechov a dobrej muziky, ale aj rôznych škandálov, prestala existovať. V tlači som zaregistroval, že Greg Lake ďalej nahráva a čítal som s ním rozhovor, v ktorom sa vychvaľoval, ako nahral v štúdiách „tremendous amout of material". K ničomu som sa však nedostal, ak nerátam pesničku I Believe In Father Christmas.

Emerson Lake & Palmer

Začiatkom 90. rokov sa však títo už dávno nie mládenci opäť aktivizovali a vydali zopár CD. Aj som si ich kúpil a ako spomienka na staré časy alebo pripomenutie veľkej slávy splnili svoj účel. Neverím však, že by táto vyzretá (alebo snáď až prezretá) kapela mohla vzbudiť nejakú veľkú pozornosť u publika, ktoré ju nepočúvalo v časoch ich veľkej slávy. V roku 1992 mi zrazu zavolal priateľ a ponúkol lístok na koncert ELP vo Viedni. Rád som išiel, navyše náhoda chcela, že lístok vedľa mňa mal Marián. Tak som sedel vedľa neho. Vo veľkej skromnosti sme vychutnávali všetko, čo nám naši slávni priatelia naservírovali. Rozruch sme spôsobili iba vo vestibule Stadthalle u skupinky Slovákov, čo tam boli tiež. Reku či sme sa prišli pozrieť na konkurenciu. Kdeže, boli sme jednoducho dojatí. Grag Lake nemal na hlave žiadne vlasy, a rozsah mu o nejakú tú terciu klesol, Emerson hral na klávesové monštrum značky Suzuki a z profesionálneho pohľadu asi najlepšie hral Carl Palmer, lebo som nezaznamenal od neho žiadny kiks, zato od ostatných áno. No a hrali veľmi pekne.

Ako prídavok si Emerson nasadil naopak šiltovku a zboku pritiahli staručký Hammond L100. Na ňom sa ešte trochu vyzúril, lebo za nezúčastneného sprievodu ostatných zahral Rondo aj so svojimi eskamotérskymi kúskami. Vedľa sediacemu Mariánovi sa tuto zasekla jeho výrečnosť, ktorou ma výdatne častoval ostatný čas koncertu a vyhlásil niečo, ako že mu toto ide priamo do srdca. Nedivím sa mu.

P.S.:
Aha, ešte to často preberané porovnávanie Varga - Emerson. Alebo naopak. Ak chce niekto počuť, že Emerson mal na Mariana vplyv, tak hovorím, že určite áno. Ale Marián ho nekopíroval a myslím, že čo sa týka talentu a muzikálnosti, by si títo dvaja mohli podať ruky ako rovnocenní kolegovia. Akurát Emerson mal šťastie, že žije v inom svete ako my, aj keď sa mi vidí, že dosiahol podstatne viac aj vďaka väčšej pracovitosti.

P.P.S.:
A čo sa stalo s Hammondom? Tie „naše" asi všetky dopadli zle, videl som chabý pokus zreštaurovať ten náš prvý. Neviem pochopiť, ako sa niekomu podarilo ho tak zdemolovať. Ten druhý tuším zhorel, tretí, veľký model vraj kúpil nejaký cvok, čo má doma veľa miesta. Skladačku Wersi, ktorú som ja vlastnoručne vyrábal, kúpil nejaký chlapík v Prahe. Ten, čo sme si požičali v roku 1992 z rozhlasu, snáď ešte funguje.

Po čase si Marián kúpil repliku slávneho modelu Hammond B3, ktorú vyrábajú Japonci. Volá sa to Hammond, ale... Je to vlastne slušný sampler. Nepáči sa mu a chcel by ho predať.
Pravé organy sú ojedinelé kusy, predmetom zberateľskej vášne. Lebo originál firma už neexistuje a ako celok aj so značkou ju kúpili Japonci.

Marián Varga (Hammond X-77) a Fedor Frešo

Myslím si, že Hammond vlastne dodnes nik neprekonal. Ani najlepšie synťáky. Dnes sa často používajú obligátne „hammondovské" zvuky, ale je to iba napodobenina. Moderné repliky sa zvukovo podobajú originálom najviac, ale mňa vôbec nepotešilo, že pri otvorení som nezačul známe šelestenie motora a kolečka še otačajúúúúú...

Fedor Frešo
(prevzaté so súhlasom autora)
Foto: Juraj Bartoš, Tomáš Kyška, internet

06 apríla, 2009

Collegium žije!


Kráčame k „domu kultúry“, vtesnanému medzi dva ošarpané petržalské paneláky. Okrem kinosály tu sídli pohrebníctvo a stávková kancelária. A vo vestibule práve prebieha burza lacného čínskeho tovaru. Zo zatvorenej kinosály sa ozýva dunenie. Kupujúci si ho nevšímajú, my vieme, že sme na správnom mieste. V kinosále skúša Collegium Musicum. Ideme za dunením. Pomedzi stoly s tričkami a umelohmotnými hračkami, potom do úzkej chodby. Rozoznávame basgitaru a hammond, vzápätí aj mäkký zvuk gitary. Otvárame plechové dvere a sme na javisku.
 

Music, sweet music
Marián Varga, Fero Griglák a Fedor Frešo si náš príchod nevšímajú. Hrajú práve strednú časť Vargovej Burlesky. Zatiaľ sú bez bubeníka. Niekoľkokrát sa zastavia na tom istom mieste skladby. „Tak koľkokrát budeme tú frázu hrať?“ pýta sa Griglák. „Osemkrát,“ povie chrapľavým hlasom Varga. „Ale predtým sme to hrali štyrikrát,“ namieta Frešo. „Tak dobre — štyrikrát,“ súhlasí Varga a začnú znova hrať. Na tom istom mieste ako predtým sa zastavujú. „Povedal si štyrikrát a hráš to už šiestykrát,“ hovorí Vargovi už trochu nahnevaný Frešo. „Hrám to štvrtýkrát!“ nesúhlasí Varga a zapáli si hrubú cigaru. Vzápätí si Frešo zapaľuje cigarilu a Griglák cigaretu. „Toto je o ničom. Tak buď hráme, alebo fajčíme,“ povzdychne si nahnevaný Griglák po prvom šluku. Začnú znovu hrať... Medzitým prichádza Martin Valihora, ktorý v hviezdnej zostave Collegia nahradil Dušana Hájka. Zmontuje si „hajtku“ a okamžite, uprostred skladby, sa pripája k trom starším kolegom. Usmieva sa od ucha k uchu a vyzerá, že s nimi hrá rád. Páni si znovu vyjasňujú počet jednotlivých fráz, Frešo hovorí Valihorovi, kde má dať „virbel“ a kde nemá dávať stoptime. Chvíľami zvyšujú hlas. Zaznejú slová ako „toto nemá cenu“, alebo „ja tu vôbec nemusím byť“. Keď však hrajú celú Burlesku, udeje sa s nimi zvláštna premena. Ušomraní páni sa pozvoľna začínajú usmievať, strácajú sa v hudbe, ich pohľady sa preostrujú z konkrétností jedného petržalského domu kultúry na niečo síce nejasné, ale zato hlboké a krásne. Keď dohrajú, je v kinosále na chvíľu ticho. Tá hudba je silná a návrat do reality možno aj trochu bolestný.

Zlatý hammond
Keď v roku 1969 vyšiel slávny album skupiny Prúdy Zvonky zvoňte, Jiří Černý nešetril chválou. Vyjadril však obavu, aby sa v budúcnosti z Vargovho hammondu „nestalo zlaté tele kapely“. Obava to bolo možno prehnaná, no už vtedy rešpektovaný kritik správne vycítil napätie, ktoré bolo v samotnom „genetickom materiáli“ Prúdov. Pesničkár Hammel a sofistikovaný, na hranici vážnej a rockovej hudby sa pohybujúci Varga. Hoci Zvonky — a neskôr albumy Zelená pošta alebo Na druhom programe sna — ukázali, aká je ich spolupráca plodná a zaujímavá, v skutočnosti išli inými umeleckými cestami. „Paľo Hammel si myslel, že na zložitejšiu hudbu nebudú chodiť ľudia,“ spomína Marián Varga. Marián vedel skladať geniálne jednoduché pesničky, no okrem toho mal ambície aj v náročnejšej hudbe. V roku 1970 preto z Prúdov odchádza a zakladá kapelu Collegium Musicum. „Anglický názov by nám nepovolili a Collegium Musicum znamená jednoducho Hudobný súbor, teda kapela, s ktorou hrám,“ hovorí Marián o takmer štyridsať rokov neskôr v petržalskom kulturáku. Prvý koncert Collegia bol v roku 1970 na Beánii architektov. „Basgitarista, s ktorým sme vtedy hrali, bol nemožný, a tak som zobral Fedora a jeho som preradil na gitaru,“ spomína Marián, „ale to bolo len oddialenie — zistil som, že nie je dobrý ani na gitare, a tak musel odísť. To boli také menšie tragédie,“ dodáva. Do kapely, v ktorej vtedy okrem Mariána Vargu hrá Dušan Hájek na bicích a Rasťo Vacho na gitare, prichádza vychytený basgitarista, člen Ursinyho Soulmenov a Hammelových Prúdov, Fedor Frešo. Collegium Musicum nahráva prvý singel (na A strane je najväčší „hit“ kapely Hommage à J. S. Bach, na B strane výborná Ulica plná plášťov do dažďa) a krátko na to v pražskom Supraphone aj prvé „elpéčko“ s prostým názvom Collegium Musicum (1971). Kapelu prirovnávajú k anglickým Nice a Vargu ku Keithovi Emersonovi, kritici ich chvália, fanúšikovia plnia koncertné sály. Ani nie o rok nahradil Vacha gitarista Prúdov, autor Kočov plných ruží a hlavne Medulienky, osemnásťročný študent konzervatória František Griglák. Vznikla tak najsilnejšia zostava kapely. Nahrali spolu vynikajúci dvojalbum Konvergencie, jeden z kľúčových albumov nielen slovenskej popmusic. Po Konvergenciách Griglák z Collegia odchádza a zakladá vlastnú kapelu Fermata. Varga, Frešo a Hájek nahrávajú v roku 1973 koncertný album Live (otvára ho už spomínaná Burleska). Bez Freša, no s basgitaristom Ivanom Belákom a gitaristom Jurajom Farkašom, vzniká v roku 1975 „červený album“ (oficiálne nazvaný Marián Varga & Collegium Musicum) s geniálnym Bartókovým Mikrokozmom. V roku 1977 sa k Vargovi a Hájkovi vracia Frešo a spolu s gitaristom Karolom Witzom a spevákom Ľudovítom Noskom nahrávajú nie celkom podarené Continuo. O dva roky neskôr vzniká asi najslabší album Collegia On a ona (spieva na ňom okrem iných aj Marika Gombitová). Reputáciu si kapela napráva v roku 1981, keď nahráva posledný dvojalbum Divergencie. Z pôvodnej zostavy zostal len Marián Varga.

Stále sme tu
Hoci Divergencie príbeh Collegia Musica uzavreli, Fedor Frešo má pravdu, keď hovorí, že nejde o žiadny comeback. S výnimkou Dušana Hájka sa všetci traja členovia hviezdnej zostavy kapely stále venujú hudbe a stále to robia veľmi dobre. Kto v poslednom čase zažil koncerty Fermaty, kde hrá Frešo a Griglák, alebo Mariána Vargu (sólo či so spoluhráčmi), vie, že týmto starším pánom nechýba chuť, nadhľad ani muzikantská bravúra. A čo je ešte zvláštnejšie: na rozdiel od svojich zahraničných kolegov, ktorí občas zavítajú na Slovensko, nefixujú sa na slávnu minulosť a nevytvárajú ani pompézne gýče. Robia svoju muziku, ktorá sa stále rozvíja a mení, no pritom je stále ich. „Keď hráš s týmito ľuďmi, prenášaš sa do minulej doby a zažívaš ju v súčasnosti,“ hovorí o dve generácie mladší Martin Valihora. „Stále je tam tá patina, stále to má silu a ja musím hrať ináč, než kedykoľvek v živote predtým.“ Aktuálna zostava skupiny Collegium Musicum si spomína na hudbu, ktorá vznikala pred viac než tridsiatimi rokmi. „Odrážame sa od pôvodného znenia, ale neberieme to ako modlitebnú knihu,“ hovorí Marián Varga. Počúvajú svoje vlastné nahrávky a snažia sa znovu ich dostať do hlavy a do prstov. Keďže z Konvergencií zaraďujú do živého repertoáru len Šeherezádu do Rimského-Korsakova, väčšina skladieb je nová nielen pre Martina Valihoru, ale aj pre Fera Grigláka. „Burleska, Ulica plná plášťov do dažďa, Mikrokozmos — to sú skladby, ktoré sa mi veľmi páčia,“ hovorí Griglák. „Rozširujem si muzikantský obzor a z tohto hrania sa veľmi teším,“ dodáva. Pozerám sa na troch pánov muzikantov a jedného mladého bubeníka. Počúvam čo hrajú. Vargova hudba má v sebe zvláštnu príťažlivosť. Je v nej detská čistota a farebnosť, ale aj hluk a zápas s chaosom. Detské popevky a moderná zložitosť. Stále si pamätám na to, ako som si — ešte žiak základnej školy — hrdo priniesol z banskobystrického „Opusu“ svoju prvú platňu. Boli to Konvergencie. Páčilo sa mi to hneď na prvé počutie. Dlho to bola jediná platňa, ktorú som vlastnil, a tak som ju na starom gramofóne v podstate zodral. Druhá platňa, ktorú som si kúpil, bola Collegium Musicum Live. A tiež som ju zodral. V kinosále petržalského kulturáku ma tá hudba zasahuje rovnako silno ako vtedy z gramofónu. Alebo ešte silnejšie. Vtedy som oceňoval energiu, dnes si všímam napríklad mäkkosť a presnosť Ferovej gitary, premyslené Fedorove basové linky a Mariánove priezračné harmónie. Vtedy som to počúval z diaľky, teraz som úplne blízko. 
Po skúške ma Fedor Frešo, Fero Griglák aj Marián Varga prekvapujú úvahami o novej tvorbe. Šesť koncertov, ktoré spolu od 30. marca absolvujú, nevnímajú ako nejakú bodku za Collegiom. „Najprv sa musíme naučiť tieto staré veci, ale potom možno skúsime aj niečo nové,“ hovorí Marián, ktorý si ťažko zvyká na hru s bicími. „Keď hrám sám a niečo natiahnem o jednu šestnástinu, tak to neprekáža. Tu to však prekáža,“ hovorí. Nechcú o tom veľmi hovoriť, ale zdá sa mi, že to „niečo nové“ je už oveľa konkrétnejšie než nejasné sny a vízie. Necháme sa prekvapiť. Z domu kultúry odchádzame spolu. Burza vo vestibule má úspech, kupujúcich je veľa. Po silnej hudbe obyčajná sivá realita. Míňame pohrebníctvo aj stávkovú kanceláriu. Na pohreb je priskoro a na istotu sa stávky neuzatvárajú. Collegium Musicum žije.

Namiesto divokosti skúsenosť (rozhovor s Fedorom Frešom)

„Slovo comeback nám nie je sympatické,“ hovorí Fedor Frešo, keď si balí basgitaru. „My sme nikde neodišli, stále sme tu. Rozhodli sme sa, že si spolu trochu zahráme a ukážeme sa ľuďom,“ vysvetľuje motiváciu návratu skupiny Collegium Musicum na koncertné pódiá. 

Hrali ste s Dežom Ursinym a dodnes hrávate s Mariánom Vargom. V čom sa spolupráca s nimi líšila?
Boli to diametrálne rozdielni ľudia. Hudobne aj osobnostne. Nelíšili sa len intelektom — ten  Dežovi bol a Mariánovi stále je vlastný. Marián síce nemá dokončené hudobné vzdelanie, napriek tomu je to mimoriadne vzdelaný hudobník. Dežo bol v hudbe amatér, ale zato na fantastickej úrovni. Marián je myslením aj životom nespútaný človek, lieta v iných dimenziách. Dežo chcel mať vo všetkom poriadok a hovoril, že muzika sa má robiť maximálne seriózne, čo sa mi zdalo niekedy až prehnané. Napríklad, keď sa na koncerte niekto pokúšal tancovať, považoval to za znehodnotenie našej tvorby. V Dežovej hudbe sa veľa spievalo, v Collegiu to nehrozilo, tam sa spevu nikto veľmi nevenoval. Od začiatku sme hrali špecifickú Mariánovu muziku.

Ako ste Mariánovu hudbu vnímali?
Mariánov hudobný prejav je odlišný od akéhokoľvek rockového hudobníka v Európe. Do hudby vkladá svoj živel, hneď po prvých notách viete, že to hrá on. To sa nedá nijako upraviť ani usmerniť a ani to usmerňovať netreba. Marián vždy inklinoval ku klasickej hudbe. Na rozdiel od iných bigbiťákov vážnu hudbu aj počúval a rozumel jej. Nechcel však robiť nejakú syntézu rocku s klasikou, ako Nice alebo Deep Purple, hoci to vtedy bolo v kurze. Preňho bol dôležitý organ a po rozpade Prúdov sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Bolo to niečo úplne iné ako černošská, bluesom ovplyvnená hudba. Dodnes hrám jeho hudbu rád. Cítim sa Mariánov sideman telom i dušou.

Collegium Musicum hralo náročnú hudbu a napriek tomu bolo populárne. Ako k tomu došlo? 
Neviem. Nevnímal som to očami poslucháčov a nepripadalo mi to ako nejaká veľká sláva. Hrali sme svoju hudbu a celkom dobre nám to išlo. Zrejme to malo väčšiu hodnotu ako bežný spotrebný pop. A asi to dokazuje, že šancu u publika majú aj muzikanti, ktorí vyznávajú staré poctivé hudobnícke remeslo. Podobne ako ďalšia kapela, v ktorej hrám — skupina Fermata: je to hudba na počúvanie, a nie plytký spotrebný tovar do obchodných domov.

Cítite pri hraní repertoáru Collegia nostalgiu?
Asi áno. Na naše koncerty chodí často naša generácia, ľudia, ktorí si radi pripomenú staré časy. Mňa to veľmi teší, keď sa niekto prizná, že mu to voľakedy urobilo dobre a stále to má rád. Hoci toto robíme tak na polovicu sami pre seba, hráme aj preto, aby sme urobili radosť tým starým chlapom, ktorí chodia za nami s vlhkými očami a spomínajú na koncerty spred tridsiatich rokov.

Je ťažké túto hudbu hrať s odstupom toľkých rokov? 
Polovica je v hlave a polovica v prstoch. A treba to skĺbiť. Prsty sa rozcvičia, no hlava je často zahalená rúškom zabudnutia. Preto si to na skúškach musíme púšťať z platní a oživiť si pamäť. Vek sa, samozrejme, prejaví. Kôrnatenie ciev je vážna vec, skleróza tiež a to všetko je v nás. Tá divokosť, ktorá v tom bola, keď sme boli mladí, v tom už nebude, ale môže v tom byť nadhľad a skúsenosť. 

Juraj Kušnierik
(.týždeň 12/2009)

05 marca, 2009

Hammond-maniak: Peter "Monti" Jelínek


Zdravím všetkých fanúšikov Hammond organu. Volám sa Peter Jelínek, som z Dolného Kubína a duo Hammond a Leslie mi prirástlo k srdcu už veľmi dávno. Ešte keď som chodil na ZUŠ, otec (God Bless Him) hrával v kapele Oravia Deep Purple revival, do ktorej som sa po jeho smrti dostal ja. Hudba Deep Purple je v mojom srdci najmilšia, rovnako ako aj Jon Lord, ktorý je mojim najväčším vzorom. Oravia mi pomohla aj so zmiernením žiaľu z otcovej smrti, no zároveň mi pomáha približovať sa k Jonovi Lordovi. Je mi cťou hrať jeho hudbu a snažím sa to robiť čo najlepšie, ako sa len dá.


Hammond XK-1

V kapele som začínal hrať na Hammond XB-2, ktorý som napájal na Leslie "klon" ELKA Elcatone 610. Neskôr som sa vrátil k môjmu dedičstvu po otcovi – k organu Petrof Pastorale B50, ktorý ste rozoberali v poslednom článku. Na rozdiel od exemplárov na fotkách, ktoré sú tu na Hammond-manii, má tento Petrof odrezanú celú spodnú časť, kvôli lepšiemu transportu. Tento nástroj bol taktiež pripájaný na ELKU. Momentálne (a to hlavne vďaka nášmu spevákovi Tomášovi Ďaďovi) hrávam na Hammond XK-1, ktorý je podľa môjho názoru výborný. Leslie už ale nepoužívam, nie preto že ho nechcem nosiť, ale preto lebo má svoj vek a jednoducho už nehrá dobre. Samozrejme, Leslie by som uvítal, no to ešte potrvá nejakú dobu, kým naň budem mať. Leslie by som už totiž chcel originál, žiaden klon.
 
Hammond XB-2 + leslie Elka

Petrof Pastorale B50 (transportná úprava)

Prajem všetkým, nech sa vám darí, prajem vám veľa dobrej muziky a hlavne nech tie Hammondy hrajú!!!! God Bless All!!!
Veľkosť písma
Peter "Monti" Jelínek ml.

PS: Na stránkach kapely sú aj štúdiové nahrávky, kde hral otec na Petrof Pastorale a taktiež videá, kde je Hammond XK-1 aj XB-2.

môj e-mail